škola

Ráno vstávam, budík mi jebe do hlavy, chcem ho rozbiť o stenu, mám nervy jak kravy, škola zas čaká, ten istý zasraný kolotoč, v hlave len myšlienka: „dneska to nejako prežijem, do pič…“ Vlečiem sa do triedy jak zombie bez duše, učiteľ už kričí, že zas meškám – no super, kurva, fakt ruše, sadnem si dozadu, nech ma nikto nerieši, ale aj tak ma vyvolá, lebo osud sa vždy smeje. „Poď k tabuli!“ – jasné, to som presne chcel, nič neviem, stojím tam jak úplný debil, trieda sa smeje, ja v hlave len prázdno, v tej chvíli by som najradšej zdrhol niekam ďaleko, krásno. Matika ma serie, fyzika ešte viac, vzorce jak z inej planéty, kto to kurva vymyslel zas, píšem si niečo, čo aj tak nedáva zmysel, len čakám na zvonec, to je môj jediný cieľ. Chodby sú chaos, každý niečo rieši, niekto sa hrá na kráľa, iný má všetko v keši, a ja medzi nimi, len prežívam deň, s pocitom: „čo to tu vlastne robím, do riti, fakt neviem.“ Testy sú peklo, stres jak sviňa tlačí, učiteľ sa tvári, že ho to strašne baví, „máš sa učiť viac!“ – no jasné, díky za radu, keď už teraz ledva držím nervy pokope vzadu. Ale aj tak… medzi tým smiech a srandy, kamaráti vedľa, robia z toho lepšie chvíle jak candy, lebo bez nich by to bolo čisté utrpenie, takto je to aspoň chaos, čo má nejaké kúzlo v sebe. Takže hej, škola ma občas riadne sere, ale viem, že raz si poviem: „bolo to aj dobré,“ len teraz som tu, nasratý a unavený, rapujem pravdu – žiak, čo chce byť slobodný