Pod kapucňou ticho,
Pod kapucňou ticho, na štíte sever svieti. Havran vidí minulosť, vlk stráži moje deti. Kompas sa krúti, ale duša stojí pevne. Kto prejde cez hory, ten už nepatrí len sebe. REFRÉN / HOOK Som strážca ôsmich ciest, v tme nesiem znak. Havran mi sedí na ľavej, vlk mi kryje chrbát. Na štíte hviezda, pod nohami chladný prach. Kto sa bojí vlastnej cesty, toho zožerie strach. Hej, hej, cez hory, cez tieň, nejdem späť, už poznám svoj smer. Hej, hej, runy horia v nás, keď sa noc zlomí, vstane môj hlas. 1. SLOHA Mám tvár pod šiltom, oči ako nočný les, nečítaj mi dušu, tam je zakázaný text. Na kabáte prach ciest, na rukách starý znak, každý krok je prísaha, každý dych je tlak. Havran mi kráka: „Pamätaj, čo bolo,“ vlk mi vraví: „Choď, aj keď ideš sólo.“ Medzi nimi rieka, ostrá ako čepeľ, tečie cez doliny, kde sa osud prepletie. Nie som kráľ, no had má korunu pri nohách, nie som svätec, ale viem sa modliť v horách. Kompas na hrudi, sever v srdci mám, kto ma zlomí? Nik. Ja sa skladám sám. Runy nie sú ozdoba, to je starý kód, každý škrabanec je mapa, každý pád je dôvod. Keď noc otvorí bránu a vietor zmení tón, vystúpim z tieňa ako zabudnutý zvon. REFRÉN Som strážca ôsmich ciest, v tme nesiem znak. Havran mi sedí na ľavej, vlk mi kryje chrbát. Na štíte hviezda, pod nohami chladný prach. Kto sa bojí vlastnej cesty, toho zožerie strach. Hej, hej, cez hory, cez tieň, nejdem späť, už poznám svoj smer. Hej, hej, runy horia v nás, keď sa noc zlomí, vstane môj hlas. 2. SLOHA Vidím cestu cez údolie, hadí sa jak osud, každý chce mať svetlo, málokto unesie noc tu. Vlk neútočí prvý, len keď prah je prekročený, havran neklame, len ukáže, čo je skryté v zemi. V kruhu starých znakov stojím bez mena, za mnou búrka, predo mnou brána kamenná. Na čele chlad, v pľúcach dym, v krvi kov, som syn ciest, ktoré nemajú domov. Nie som tvoj démon, som tvoj posledný test, keď chceš ísť ďalej, musíš zložiť z rúk hnev. Lebo najťažší nepriateľ nie je tam vonku, sedí v tvojej hlave a čaká na kontrolku. Tak dvíham štít, nech hviezda reže mrak, nech sa v každom stratenom znova zobudí znak. Keď padneš na kolená, zem ti povie: „Vstaň.“ Lebo kto prešiel tmou, ten už nosí vlastný chrám. BRIDGE polospievané, zborovo Havran, vlk a rieka, noc ma neoblečie do strachu. Kompas, štít a prísaha, nesiem svetlo v čiernom plášti prachu.
You may also like
Leave a comment
Pod kapucňou ticho, na štíte sever svieti. Havran vidí minulosť, vlk stráži moje deti. Kompas sa krúti, ale duša stojí pevne. Kto prejde cez hory, ten už nepatrí len sebe. REFRÉN / HOOK Som strážca ôsmich ciest, v tme nesiem znak. Havran mi sedí na ľavej, vlk mi kryje chrbát. Na štíte hviezda, pod nohami chladný prach. Kto sa bojí vlastnej cesty, toho zožerie strach. Hej, hej, cez hory, cez tieň, nejdem späť, už poznám svoj smer. Hej, hej, runy horia v nás, keď sa noc zlomí, vstane môj hlas. 1. SLOHA Mám tvár pod šiltom, oči ako nočný les, nečítaj mi dušu, tam je zakázaný text. Na kabáte prach ciest, na rukách starý znak, každý krok je prísaha, každý dych je tlak. Havran mi kráka: „Pamätaj, čo bolo,“ vlk mi vraví: „Choď, aj keď ideš sólo.“ Medzi nimi rieka, ostrá ako čepeľ, tečie cez doliny, kde sa osud prepletie. Nie som kráľ, no had má korunu pri nohách, nie som svätec, ale viem sa modliť v horách. Kompas na hrudi, sever v srdci mám, kto ma zlomí? Nik. Ja sa skladám sám. Runy nie sú ozdoba, to je starý kód, každý škrabanec je mapa, každý pád je dôvod. Keď noc otvorí bránu a vietor zmení tón, vystúpim z tieňa ako zabudnutý zvon. REFRÉN Som strážca ôsmich ciest, v tme nesiem znak. Havran mi sedí na ľavej, vlk mi kryje chrbát. Na štíte hviezda, pod nohami chladný prach. Kto sa bojí vlastnej cesty, toho zožerie strach. Hej, hej, cez hory, cez tieň, nejdem späť, už poznám svoj smer. Hej, hej, runy horia v nás, keď sa noc zlomí, vstane môj hlas. 2. SLOHA Vidím cestu cez údolie, hadí sa jak osud, každý chce mať svetlo, málokto unesie noc tu. Vlk neútočí prvý, len keď prah je prekročený, havran neklame, len ukáže, čo je skryté v zemi. V kruhu starých znakov stojím bez mena, za mnou búrka, predo mnou brána kamenná. Na čele chlad, v pľúcach dym, v krvi kov, som syn ciest, ktoré nemajú domov. Nie som tvoj démon, som tvoj posledný test, keď chceš ísť ďalej, musíš zložiť z rúk hnev. Lebo najťažší nepriateľ nie je tam vonku, sedí v tvojej hlave a čaká na kontrolku. Tak dvíham štít, nech hviezda reže mrak, nech sa v každom stratenom znova zobudí znak. Keď padneš na kolená, zem ti povie: „Vstaň.“ Lebo kto prešiel tmou, ten už nosí vlastný chrám. BRIDGE polospievané, zborovo Havran, vlk a rieka, noc ma neoblečie do strachu. Kompas, štít a prísaha, nesiem svetlo v čiernom plášti prachu.